STROSKOTANIE NA MALTE (Sk 27, 28,1-10)

            Pavol nedôveroval židovským náboženským predstaveným z Jeruzalema. Vedel, že by mohli zmanipulovať svetský súd a postarať sa o jeho likvidáciu, a preto ako rímsky občan využil právo odvolať sa na cisára sídliaceho v Ríme. V tomto jeho kroku možno vidieť snahu uniknúť od intríg židovských predákov.

            Prevoz do Ríma sa mal uskutočniť po mori loďou pod dozorom stotníka Júlia, o ktorom hovoria Skutky v pozitívnom svetle: „zaobchádzal s Pavlom ľudsky a dovolil mu zájsť k priateľom.“ (Sk 27,4) Júliov prístup až tak neprekvapuje, keďže Pavol bol rímskym občanom. A tí mali právo vziať si so sebou na cestu otrokov. Július dovolil, aby Pavla sprevádzali jeho traja spolupracovníci Lukáš, Timotej a Aristarchus. Ostatní väzni, ktorí cestovali spolu s Pavlom, boli zväčša zločinci, počas celej plavby boli spútaní a už vopred vedeli, aký osud ich v Ríme čaká – že sa stanú korisťou divej zveri na piesku rímskych arén.

            Ľudia staroveku nemali o mori romantické predstavy ako my dnes. Antický človek sa mora bál. Bolo preňho symbolom chaosu, z ktorého sa našťastie vynáral svet pevniny. Ako vládcu mora si ľudia uctievali násilného boha Neptúna, ľstivého a pomstychtivého, ktorý má radosť z rozbúrených vĺn a rozbíjania lodí. Okrem toho verili, že mŕtvy nenájde odpočinok, ak nie je pochovaný na pevnej zemi. Preto smrť následkom stroskotania na mori bola pre človeka staroveku postrachom.

            Aj pre Židov boli morské vlny vyjadrením neporiadku a vzbury, čo dosvedčujú mnohé miesta v knihe Jób a u Prorokov. Aj prechod Izraelitov cez Červené more po suchom dne je obrazom záchrany. Rovnako Ján maľuje ideálny obraz budúcnosti v Knihe zjavenia slovami tam „mora už niet“. (Zjv 21,1)

            Pavol pravdepodobne cestoval nákladnou loďou, ktorá viezla obilie z Egypta do Európy. Bola už jeseň a keď loď priplávala na Krétu, Pavol navrhoval, aby tam prezimovali, keďže sa blížilo obdobie pre cestovanie po mori nebezpečné. Proti tomu však vystúpil majiteľ lode, ktorý sa bál, že obilie, ktoré prevážal, by sa mohlo pokaziť, keďže v prístave neboli vhodné priestory na uskladnenie.

            A tak vyplávali. Začal však naozaj duť silný vietor, ktorý trval štrnásť dní a štrnásť nocí. Lukáš o týchto hrozných dňoch píše: „Strácali sme všetku nádej na záchranu.“ (Sk 27,20) Iba Pavol uisťoval cestujúcich: „Nik z vás nepríde o život, iba o loď. Tejto noci zastal pri mne anjel toho Boha, ktorému patrím a slúžim, a povedal mi: „Neboj sa, Pavol! Musíš stáť pred cisárom...“ Preto, muži, majte pokojnú myseľ. Verím Bohu, že bude tak, ako mi povedal. Máme však naraziť na nejaký ostrov.“ (Sk 27, 22-26)

            Tým ostrovom, na ktorý zakrátko narazili, bol ostrov v gréckom texte pomenovaný Melite. Takéto pomenovanie v tej dobe prislúchalo dvom ostrovom – ostrovu Mljet na chorvátskom pobreží a ostrovu Malta. S vysokou pravdepodobnosťou išlo o Maltu, keďže Mljet v Jadranskom mori bol príliš vzdialený. Tí biblisti, ktorí popierajú, že by mohlo ísť o Maltu, sa opierajú o fakt, že Pavol bol na ostrove poštípaný jedovatým hadom a na Malte sa nijaký druh jedovatého hada nevyskytuje. To však ešte neznamená, že tam jedovaté hady nemohli byť pred dvetisíc rokmi. Aj Malťania dodnes tradujú, že vretenice zmizli z ostrova na príhovor svätého Pavla. Ďalší argument, ktorý svedčí v prospech Malty, sú archeologické nálezy.

            Smer Rím! Pavla zalievala nová životná sila. Hoci tam prichádza v putách, predsa - ohlasovanie Krista v Ríme vždy bolo jeho túžbou. Možno ani to nie je náhoda, že je jar, keď všetko sa prebúdza k novému životu!

(zdroje: František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol, Yves Ivonides: Obor kresťanstva)